Ako sa varí ryža

Najprv sa musíme rozhodnúť, koľko ryže chceme uvariť – jedna šálka (asi 250 ml) suchej ryže je veľká porcia pre 2 osoby.

Ryžu v prvom rade musíme poriadne opláchnuť – vložíme ju do sita, cez ktoré neprepadne a preplachujeme nie pod tečúcou vodou, ale ponáraním do vody. Sito opakovane ponárame do vody a vodu aspoň taz vymeníme- Vidíme, ako sa z ryže vyplachuje škrob.

Následne umytú a poriadne odkvapkanú ryžu pražíme na rozpálenom oleji možno minútu – dve.

Ryžu potom zalejeme vodou – zvyčajne dvojnásobok vody podľa objemu. Dobre posolíme – veľa, ak máme radi slané.

Varíme pod pokrievkou na malom plameni – po 15 minútach pozrieme, ako na tom je.

Predajme Kamenné námestie!

Predať Kamenné námestie spoločnosti Lordship a britskému Tescu? Aký výborný nápad. V našich podmienkach to chce primátora s podporou socialistov, než sa takýto chabo využívaný majetok podarí sprivatizovať niekomu, kto ho využije lepšie.

Veď predsa:
Prior kameň na Kamennom námestí od Nate Robert na Flickr pod licenciou Creative Commons

  • Kamenné námestie vyzerá hrozne.
  • V meste nie je kde zaparkovať.
  • Zrúdne búdy bez akejkoľvek koncepcie, zdevastovaná architektúra, špina, nekultúrnosť, neudržiavaná zeleň, vizuálny smog.
  • Tesco a Kyjev síce majú v našich pomeroch zjavne istú hodnotu: sú odvážne a rozoznané aj medzinárodne (ostmoderne či DOCOMOMO), ale pre veľa ľudí príliš symbolizujú éru, keď vznikli.

A práve o to sa zjavne Lordship s Tescom snažia: skultivovať priestor, postaviť tak chýbajúce kancelárie, byty, hotely a parkovacie miesta. K tomu bezpočet promenád (teda aspoň podľa pôvodného plánu – spolu s multikinom, vyhliadkou, amfiteátrom a inými vychytávkami).

V roku 2006 Lordship ohlasoval, že bude v roku 2007 búrať a verejnosti chcel Centre Plaza odovzdať na Vianoce 2009. Tak sa náhlili, že stihli zverejniť dokopy asi jednu vizualizáciu, že čo to presne mienia ******* do absolutneho centra mesta. Ostávalo preto len na internetoch, aby sa dohadovali, či dva avizované nové hotely neďaleko multikina budú mať 40 alebo len 20 poschodí.

Len rok a pol dozadu majiteľ nedôstojne rozpredával pôvodné zariadenie Kyjeva na Bazoši.

V máji 2013 boli rokovania o megaredevelopmente v centre, “čo je pomerne citlivá zóna,” podľa manažéra z Lordship “tesne pred finále” a to bez toho, aby niekto z obyvateľov okolia a predpokladám, že aj poslancov (?), videl celý projekt.

Zrazu sa v októbri dozvieme, že mesto pozemky predá – a to rovno tento štvrtok, 24.10. Chválabohu, tentokrát má plán a preto sa nemusíme báť, že to dopadne ako Hlavná stanica, Autobusová stanica, PKO (všetky čarovné aspekty tohto “predaja” rozobral pred pár dňami Adam Znášik…).

Čo sa dá dnes robiť (okrem toho, že podpíšete otvorený list Primátorovi Milanovi Ftáčnikovi a poslancom)? 

Bratislavčania:

Nájdite svojho poslanca alebo poslankyňu na zozname (tu a tu). Poznáte niekoho z nich osobne? Ak nie, nevadí. Napíšte si vlastnými slovami krátky mail (pokojne sa inšpirujte spomínaným listom) a pošlite ho zopár poslancom. Upravte oslovenie, aby bolo zjavné, že píšete priamo im. Alebo, ak máte veľký paušál a guráž, pokojne si ich obvolajte (na nalinkovanom mestskom webe sú aj ich mobilné čísla). “Dobrý deň prajem, pani XY, volám sa ZZ a mám na vás kontakt od mestského úradu. Chcel som sa vás opýtať na váš postoj k predaju Kamenného námestia…”

Podobný mail pošlite primátorovi, viceprimátorom, vedúcemu úradu. Ak máte čas navyše, pošlite to aj predsedom strán zastúpených v mestskom parlamente, vedúcim klubov, lokálnym lídrom.

Vo štvrtok 24.10.2013 sledujte, ak máte čas, sledujte vysielanie z Mestského zastupiteľstva.

Cezpoľní:

1. Napíšte predstaviteľom mesta z pozície návštevníka. ruské zpravodajství Upozornite na (väčšinou odborníkov proklamovanú) architektonickú hodnotu komplexu.

2. Napíšte mail slovenskému Tesco a upozornite, že by ste ako občan (a možno aj ako kupujúci v Tescu) radi poznali ich zámery ešte predtým, než odkúpia od mesta pozemky.

Anglickyhovoriaci:

1. Napíšte do UK vedeniu Tesco investor.relations@uk.tesco.com (cc: aj na ich PR oddelenie press.office@uk.tesco.com), že Tesco sa v Bratislave za neveľmi transparentných podmienok chystá zúčastniť kúpy hlavného verejného námestia a že by ste očakávali, že ich konanie bude predstavovať vysoký štandard ‘good corporate citizenship’, alebo im to napíšte na Twitteri @TescoMedia.

Toto je náš verejný priestor. Je normálne chcieť vedieť, keďže ho ešte stále vlastníme, že čo tam chcú investori postaviť a k čomu sa smerom k verejnosti zaväzujú. 

Takže som za najrýchleši možný predaj Kamenného námestia všetkými desiatimi:

  • po verejnej diskusii,
  • predstavení konkrétnych plánov,
  • zvážení rozumných alternatív (vstup mesta do projektu, prenájom námestia, súťaž…),

aby sme v úplnom centre mesta neskončili na ďalších 50 rokov so zlým urbanizmom a bezcennou, zlou architektúrou.

Dokážu výtlky zmobilizovať verejnosť?

Tento rok sú cesty brutálne.

Cestou po Račianskej, hlavnej tepne do mesta od Pezinka, som nabehol na jamu a dostal defekt. Koleso som vymenil za rezervu. V pneuservise konštatovali, že ho môžem vyhodiť a na “štvortkolku” musia mať penumatiky identický obvod s toleranciou asi pol cm. Môj model zimných gúm kúpený v roku 2009 sa už nepredáva a teda odporúčanie v servise aj na internetových fórach znelo kúpiť štyri nové, identické pneumatiky – škoda okolo 400 eur bez dph za gumy plus 50 eur prezutie, a samozrejme čas. Našťastie mi žilinský obchod našiel cez holandský portál jeden kus starého modelu a teda som len nejakých 200 eur mínus.

Zákerné jamy sú všade, nemilosrdne odhaľujúc čo? Šlendriánstvo, neschopnosť, zlodejstvo, korupciu alebo finančné obmedzenia? Niektoré v mojom okolí svietia už pol roka a viac (napríklad hlboká jama pri budove KR PZ pri Dvoch levoch alebo 30 či viac cm hlboká jama rovno pred OÚ SA na Heydukovej).

Pán z výskumného ústavu v Žiline hovorí, že sa pri opravách nedodržiavajú technologické postupy.

Triezva familiarita so slovenským prostredím napovedá, že naše mestá nedokážu obstarávať veľmi presvedčivo a inteligentne. Dôsledne ulatňovaná záruka na odvedenú prácu? Kontrola kvality vozovky po rôznych súkromných výkopoch? Premyslený súťaživý kontraktačný mechanizmus? Málo pravdepodobné.

HMAP 2012 Report Prevention and a Better Cure Cover (Potholes Review)Znalcov britského systému správy vecí verejných neprekvapí, že britská vláda sa téme výtlkov venuje systematickejšie: minulý rok zverejnila 60-stranový “Pothole Review” – prehľad ohľadom výtlkov s podtitulom “Prevencia a lepší liek”. Obsahuje množstvo premyslených postupov a procesov pre dlhodobé a čo najefektívnejšie riešenie výtlkov – ako zbierať informácie o nich, aké materiály používať, ako obstarávať a kontrahovať dodávateľov. Upozorňuje, že náklady jám majú viacero podôb – zvýšené náklady na pohonné hmoty a opravy – a znižujú konkurencieschopnosť podnikateľov.

Materiál obsahuje napríklad podnetné myšlienky na využitie sociálnych médií pre občanov na ohlasovanie výtlkov a pre transparentné sledovanie ohlásaných problémov až do doriešenia. Na Slovensku je na toto viacero možných infraštruktúr (napríklad aj projekt inštútu SGI OdkazPreStarostu.sk).

Ďalší zaujímavý materiál som našiel na stránke istej britskej regionálnej správy – West Berkshire Council Pothole Policy and Guidance. Letáčik im vytlačili kontrahovaní dodávatelia gratis. prodej ready made Môže inšpirovať ponúkanými odpoveďami na otázkky ako “Podľa čoho sa rozhodujete, ktoré výtlky opraviť prv?” alebo “Kde môžem oznámiť výtlk?”.

Mňa prekvapil v materiáli ešte jeden údaj. Koľko myslíte stojí oprava jedného výtlku nejakých 20 km východne od Londýna?

“Celoštátne údaje ukazujú, že náklad na opravu výtlku je približne 50 až 60 libier (necelých 60 až 70 eur). V grófstve West Berkshire (v auguste 2012) dosahujeme priemer 38 libier za výtlk vďaka konkurencieschopným sadzbám dohodnutým s naším kontraktorom” (môj preklad).

Koľko tak stojí oprava jamy u nás? Lebo ak by sme to tiež mohli robiť za 40 eur, tak by sme sa na niektoré jamy tu v Bratislave hádam vyskladali aj v SMS hre.

Téma rezonuje na Facebooku (a aj v rannej show na Fun rádiu či v Novom čase). Bolo by abnormálne očakávať od našich samospráv (nielen v Bratislave), že zverejnia svoje plány riešenia výtlkov a predstaviteľné ich k tomu verejným tlakom primäť?

Cesta do indexového fondu za 20 hodín

Včera o 3:46 som si prečítal výborný blog post pre tých z nás, čo nevyužijú príležitosť vystúpiť z druhého piliera.

O 3:50 som už online casino dgfev mal nájdený, vyplnený a odoslaný formulár na lokálnu pobočku AXA.

Dnes o 10:47 mi pani z pobočky volala. Bola milá, pro-klientsky naladená a keď si overila totožnosť, zmenila mi fond na indexový.

Neveriacky som sa opýtal, že či naozaj, poďakoval a zložil.

Blaf UPC a prečo mám na ich Facebook profile ban

AKTUALIZOVANÉ 5: Hádam to celé malo nejaký význam. UPC sa už na Facebooku kritiku mazať neopovažuje (na všetko celkom slušne a ústretovo odpovedá človek s podpisom Mária). Ale najmä, na akcie od 6.5.2013 už UPC neaplikuje zdieračskú politiku, podľa ktorej po skončení viazanosti stúpne cena (UPC tým zdôvodňovalo predlžovanie viazanosti vez výslovného súhlasu klienta – že aby mu cena nestúpla, takže predpokladám, že ustúpili od tejto pochybnej praktiky). Želám novému UPC s ľudskou tvárou veľa spokojných rukojemníkovzákazníkov.

AKTUALIZOVANÉ 4: UPC na podstatné otázky neodpovedá. Témy sa však chytili novinári a kus práce odviedol najmä Jozef Tvardzík zo Sme v dvoch článkoch (1, 2), kde získal zaujímavé vyjadrenia od Ministerstva spravodlivosti, Slovenskej obchodnej inšpekcie a Telekomunikačného úradu a informácie o tom, že podobné praktiky zakázal nemecký súd na základe EÚ smernice platnej aj u nás. Ďalej sa téme venoval Nový čas, verejnoprávny rozhlas aj televízia (28:10).

AKTUALIZOVANÉ 3: UPC sa vyjadrilo v komentároch (a identicky na FB). Odpoveď posúďte sami. Na profil UPC na Facebooku už mám možnosť prispievať. V utorok si máme volať ohľadom ich aktuálnej ponuky pre nás, ako verných zákazníkov. Analýzu ich komunikácie, s ktorou sa vo veľkej miere stotožňujem, priniesol kolega na blogu Pizza SEO.

AKTUALIZOVANÉ 2: UPC aktuálne píše, že list bola chyba počítača a že so mnou túto sťažnosť už riešili rok alebo rok a pol dozadu. Uvítal by som šancu reagovať, žiaľ, stále mám na ich stránku zakázané prispievať…

AKTUALIZOVANÉ: Priatelia, nemá význam zdieľať odkaz na tento blog post na Facebook stránke UPC Broadband Slovakia: “Post bol odstránený z dôvodu, že ide o “spamový“ post, ktorého cieľom, je propagovať blog súkromnej osoby. Maroš, ak ste našim zákazníkom, radi privítame Vašu otázku, podnet prípadne reklamáciu. Tento FB profil však nie je určený na propagovanie blogov. Ďakujeme za pochopenie. Vaše UPC” Odporúčam skôr sa opýtať, či je pravda, že zriaďujú verným klientom viazanosť bez ich výslovného súhlasu za nevýhodných podmienok.

Internet od UPC som mal v rôznych bytoch, kde som býval (na moje alebo manželkine meno), od zavedenia Chella (môj prvý variabilný symbol niekedy v roku 1999 bol v stovkách).

Nikdy sa nesprávali slušne a za tie roky som si užil dosť veľa ostrých výmen. Na viacerých staromestských adresách ale mali praktický monopol na rýchly internet (okrem DSL).

Úplne na začiatku mi posielali faktúry do mailovej schránky, čo mi zriadili na chello.sk, ktorú som nikdy nepoužíval. Uhradil som prvý šek, čo som dostal poštou, ďalší mi neprišiel, aj som sa trocha čudoval. Potom ma odpojili a zaúčtovali za to 500 Sk a za znovupripojenie ďalších 500 Sk. Mali na to podľa obchodných podmienok právo ale nebolo to slušné.

V ďalších rokoch som viedol čulú korešpondenciu s istou pracovníčkou, ktorá odpisovala akože za generálneho riaditeľa z riaditel@upc.sk. Pamätám sa, keď nám raz nefungoval skoro tri týždne internet, UPC nás nechalo čakať, potom povedali, že musíme vymeniť modem, čo nás stálo cestu do ich centrály na Ševčenkovej, a keď internet aj tak nefungoval, povedali, že na výjazd technika máme čakať ďalších 8 dní a pokiaľ chceme vrátiť za tých 18 dní bez služby peniaze, máme im napísať poštou, hoc o nefunkčnom internete vedia. Mali na to podľa obchodných podmienok právo ale nebolo to slušné.

Momentálne sme doma mali zriadený len Internet (a k nemu zadarmo základný súbor analógovej káblovej televízie, keďže ten je bezplatnou súčasťou služby internet, lebo sa nedá technicky obmedziť – ak máte modem, stačí rozdvojka a signál tam bude – pri objednávke v roku 2010 nám to potvrdil priamo operátor UPC a vraj vám to operátor na UPC linke potvrdí aj dnes).

Aktuálna “kauza” začala listom od UPC. V NEDOPORUČENOM liste odoslanom v posledný pracovný deň pred vianocami nám UPC listom oznámila, že nám k nami objednanej službe, ktorej sa končí viazanosť, automaticky doplnia dve neobjednané služby. Pokiaľ proti tomuto nebudeme aktívne protestovať (a neozveme sa telefonicky do určeného termínu), budeme na túto kampaň automaticky zaviazaní na 24 mesiacov (čo pre UPC znamená 26, lebo službu môžete vypovedať až po skončení viazanosti a výpovedná lehota uplynie až na konci mesiaca nasledujúceho po podaní výpovede).

Našťastie nám nedoporučený list došiel, neboli sme odcestovaní, ani ho nezaložili bokom mysliac si, že ide o faktúru (ktorú platíme inkasom). Zistil som si na stránke UPC, že aktuálne je tá istá služba, ktorú používame v ponuke za €10,90.

Len pre zaujímavosť, kombináciu služieb (internet, základný súbor analógovej káblovej televízie a najmenší balík telefónu) nám v liste UPC ako “vernému zákazníkovi” ponúklo za €22,52 – neverným zákazníkom na webe pritom tie isté služby ponúka za €10,90 €5,90 €2,42 = €19,22. Inými slovami, výhodná ponuka na nechcené služby s pokútnou viazanosťou nás mala za 24 (resp. 26) mesiacov viazanosti stáť o skoro €80 viac ako nového zákazníka (ignorujúc cenu aktivácie €3 za každú službu).

Volal som teda na UPC s požiadavkou pokračovať v službe, ktorú už mám, za aktuálnu akciovú cenu €10,90 (samozrejme s ochotou predĺžiť si viazanosť). Operátorka mi vysvetlila, že to je možné, ak zaplatím administratívny poplatok €19.

To bol moment, keď som stratil trpezlivosť správať sa ako ovca. Spomenul som si navyše na blog poslanca NR SR Mira Beblavého citujúci nedávne rozhodnutie odvolacieho súdu v Prešove, ktorý považuje za neprijateľný finančný záväzok spotrebiteľa za plnenie (v úplne inej veci ale myslím, že relevatne k situácii UPC a myslí si to aj jeden z diskutérov) „ktoré mu po materiálnej stránke nie je dodané a slúži v skutočnosti záujmom dodávateľa (tzv. teória skutočného plnenia spomínaná najčastejšie v súvislosti s poplatkami v spotrebiteľských úverových vzťahoch).”

Rozhodol som sa UPC za prax nedobrovoľných viazaností verejne pranierovať a dotlačiť ich, nech ju v normálnej diskusii obhája, ak je obhájiteľná. Na stenu ich facebookovskej skupiny som napísal:

“Pre mňa ste čistý Evil Empire. Medzi sviatkami nám došiel list, že ak do 15.1. neoznámime telefonicky NESÚHLAS, pridáte nám k nami objednanému internetu, ktorý už je bez viazanosti, dve neobjednané služby. Tým nás bez akéhokoľvek prejavu vôle zaviažete na ďalších 25 mesiacov využívať casino online neobjednanú službu, navyše za cenu o 20% vyššiu, než ponúkate za rovnakú službu komukoľvek na svojom internete (22,50 verzus 18,90).”

UPC o štyri dni (NB po víkend, kedy admini ich stránky asi nerobia a môže predstavovať vhodný čas na zverejnenie vašich kontroverzných názorov 😉 ) odpísalo v súlade s manuálmi, že im mám napísať na mail.

Mne však už v tejto chvíli nešlo o moju zmluvu ale ich celkové pofidérne praktiky. Reagoval som teda “Coze tu treba preverovat? Ved to, ze nedoporucenym listom posielate ponuky, ktore treba odmietnut, pisalo SME v roku 2010.” s odkazom na článok v SME, ktorý popísal  pred vyše dvoma rokmi tento postup a citoval nebohého Dr. Ernesta Valka v zmysle, že by takúto podmienku súd mohol vyhlásiť za neplatnú.

Zjavne som zaťal do živého – do diskusie začali prispievať ďalší ľudia – moji známi ale aj úplne cudzí. Niekto si aj trocha zanadával (a jeden príspevok spomenul, že autor odišiel k “oranžovým”) ale väčšina diskusie sa niesla vo vecnej rovine. Hádam najlepšie pomenoval to, o čo mi išlo Martin Hojsík, ktorý napísal: “To iste som s UPC riesil. Je to zjavna nekala obchodna praktika v ktorej pokracuju. Na to netreba VS zakaznika ale verejne sa ospravedlnit a prestat to robit“.

To všetko bolo zjavne na adminov stránky priveľa a teda radikálne celú diskusiu zmazali a navyše mne, bez akéhokoľvek vysvetlenia, znemožnili ďalej na stránku prispievať.

Kamarát Jano Gordulič sa ma zastal:

Za pár minúť bol zmazaný a zakázali mu prispievať na stránku. Bez vysvetlenia. To prišlo, až keď na Janovu výzvu tento obrázok zdieľali ďalší ľudia. UPC potom zosmolilo vysvetlenie, v ktorom ma nepriamo osočili: “Prispevok p. Salnera resp. vlakno bolo vymazane z toho titulu ze tam boli vulgarizmy, osocovanie a menovanie konkurencie. Zakaznikom chodia rozne listy s roznymi ponukami, to znamena ze kazda je specificka a kazdy zakaznik v pripade otazok sa moze na nas kedykolvek obratit s otazkami na danu kampan. Neda sa to zovseobecnovat do jedneho prispevku jedneho zakaznika. Inforamcie su potom velmi zavadzajuce.”

Prečo sa cítim osočený? Lebo som ani nenadával, ani nepropagoval konkurenciu a myslím si, že som UPC ani neosočoval (Elektronický lexikón slovenského jazyka definuje osočovanie ako ohováranie, ktoré znamená “úmyselne povedať nepravdu o niekom”), keďže všetko, čo som napísal, bola pravda.

Na môj profil na Facebooku som v piatok dopoludnia napísal:

“UPC Broadband Slovakia, najprv ste mi zmazali kritický príspevok a zakázali prispievať na vašu FB stránku. Teraz ma opakovane osočujete. Píšete, že “Prispevok p. Salnera resp. vlakno bolo vymazane z toho titulu ze tam boli vulgarizmy, osocovanie a menovanie konkurencie.” Príspevok zmizol, takže si to nikto nemôže overiť, ale ja mám moje príspevky uložené. Ani jeden z nich neobsahoval žiaden vulgarizmus, UPC som neosočoval a vašu konkurenciu nespomínal. Prosím uveďte na pravú mieru, že ste vymazali *môj príspevok* lebo v diskusii pod ním *iní ľudia*, ktorých väčšinou nepoznám, písali na Vašu adresu vulgarizmy.” (ďakujem všetkým priateľom, ktorí sa snažili dotlačiť UPC k odpovedi – napr. Peťo Kunder a Marko Kolár).

Do nedele sa mi ozvalo minimálne päť ľudí cez Facebook i telefonicky (vrátane dvoch právnikov) s informáciou, že nedobrovoľná viazanosť je BLAF. Že samotné UPC asi vie, že by s tým pred žiadnym súdom neobstálo a teda, keď sa spotrebiteľ ohradí, UPC ihneď ustúpi. V pondelok to v praxi preveril ďalší známy, ktorý vybehol na Ševčenkovu, ohradil sa voči “viazanosti” a získal novú cenu, s úsporou asi 120 eur za 2 roky.

Pravdepodobne sa však ozve iba menšina dotknutých – veľa ľudí bez právneho povedomia, času či drzosti ustúpi a platí. UPC vie, že keď sa táto informácia rozšíri, prídu o tieto príjmy. Smutné je, že sú kvôli ním ochotní zahrávať sa so svojou reputáciou.

Na záver dopĺňam moju reakciu na post od užívateľa FB Jaroslav Kolar (meno zhodné s menom hovorcu UPC) na FB profile Petra Kundera:
“Dobrý deň, pán Kolár, na profile Peťa Kundera sa mám možnosť, na rozdiel od profilu UPC, vyjadriť aj ja. Na vašom firemnom profile mám zákaz prispievať, hoc tam o mne píšete už niekoľko krát denne (a podľa mňa nie vždy pravdu).
Dovoľte mi teda uviesť niekoľko Vašich tvrdení na pravú mieru:
1. Proti čomu som na Vašom profile protestoval – vadilo mi, že mi došiel NEDOPORUČENÝ list, v ktorom ste mi napísali, že pokiaľ ja (resp. manželka) aktívne k nejakému termínu do UPC nezatelefonujem, zriadite mi na 24 mesiacov viazanosť.
Toto považujem samé osebe za poburujúce, úplne odhliadnúc od cenových podmienok.
2. „UPC je pre mňa Evil Empire“ – píšete, že som UPC označil za „Evil Empire“ za jednu chybnú ponuku. Ja za „Evil“ považujem prax obnovovať klientom viazanosť využijúc všeobecne formulované VOP. Za „Evil“ som považoval to, že v tejto praxi pokračujete minimálne od roku 2010, keď sa ňou zaoberal denník Sme. Už v danom článku oslovení právnici uviedli, že s veľkou pravdepodobnosťou by na súde takýto spôsob vytvorenia zmluvného záväzku (bez dokázateľného kroku druhej strany) neobstál.
3. Chyba počítača – keď už ste sa mi rozhodli zriadiť bez môjho pričinenia viazanosť, bol by som od Vás čakal, ako verný zákazník, aktuálne najvýhodnejšiu verejne dostupnú cenu. Namiesto toho Váš list ponúkal viazané služby za drahšie, než sú dostupné verejne. Navyše, keď som sa pokúsil jednoducho predĺžiť viazanosť za cenu, ktorú ponúkate verejne, bolo mi povedané (a to máte určite nahraté), že musím za to zaplatiť nejaký administratívny poplatok (vo VOP ho nespomínate, v Tarife je uvedený bez ďalšej špecifikácie, na čo sa vzťahuje – to myslím patrí aj k bodu „Evil Empire“).
4. „Ide o výnimku“ – priamo tu komunikoval minimálne jeden ďalší užívateľ (@Sagvan Coffee) o rovnakom liste s rovnakou ponukou v reakcii na končiacu viazanosť na rovnakú službu. Telefonicky som komunikoval s ďalším známym (meno viem poskytnúť v súkromnej komunikácii), ktorý dostal ponuku na novú viazanosť na internet za cenu vyššiu, než ponúkate na rovnakú viazanosť verejne novým klientom. Keď sa aktívne ozval, dostal od Vás nakoniec také isté podmienky, ako máte na webe (po zaplatení administratívneho poplatku).
5. Komunikácia na Facebooku – komunikoval som vecne, s odkazmi na konkrétne články. Ani raz som nepoužil vulgarizmus, ani UPC neosočil uvedením nepravdivej informácie a ani som nespomínal Vašu konkurenciu. Napriek tomu ste môj príspevok nielen zmazali, ale mi zakázali prispievať na stránku UPC, pričom ste opakovane o mne písali niečo, čo mohlo budiť dojem, že som komunikoval vulgárne a pod.
6. Spamovanie – túto činnosť neorganizujem (priamo na blogu píšem, že nemá zmysel na Vášu stránku na Facebooku lepiť odkaz). Tak, ako Vy, ani ja nemám kontrolu nad reakciami ostatných.
7. Že ste sa mi už k tejto téme vyjadrili – napísali ste (nie priamo v tomto „vlákne“ ale v príspevkoch s rovnakým textom priamo na Vašom profile, že ste so mnou rovnakú sťažnosť riešili v poslednom roku alebo roku a pol. Bol by som vďačný, keby ste túto našu korešpondenciu zdieľali, ja totiž o rovnakej sťažnosti neviem a myslím, že týmto tvrdením zavádzate. Pokiaľ sa mýlim, samozrejme sa verejne ospravedlním.
Ďakujem, že aspoň tu mám možnosť reagovať a verím, že táto diskusia prispeje k tomu, aby sa UPC správali celkovo trochu slušnejšie.”

Tri chutné podvodíky na slovenský spôsob

Dva obľúbené ťahy čašníkov v kaviarni a jedna čerstvá príhoda z predajne elektroinštačného materiálu. Škoda ide väčšinou nie priamo na účet klienta ale na účet majiteľa podniku.

1. 1 káva, 1 minerálka

O tomto milom triku mi už pred rokmi porozprával kamarát, ktorý prevádzkoval kaviareň a reštauráciu.

Čašníci si ráno natlačili účty na najbežnejšie objednávky typu káva, minerálka alebo 2 kávy a podobne.

Cez deň ich točili a nosili klientom s danými objednávkami, pričom si ich opäť ponechali, ak si klient účtenku nevzal. Majiteľ asi na chýbajúcich pár desiatok gramov kávy nemá ako prísť.

Pozrite si pri odchode na účte (ak ste ho dostali) čas. Škodný je nielen majiteľ ale aj štát – DPH z útraty, ktorú zaplatíte a mala by ísť “na školy a nemocnice” ostáva ako nezdanený príjem vo vrecku čašníčky či čašníka.

2. Len tú kolu som zabudol

Tento trik býval veľmi rozšírený už v dobách socializmu ale stále sa s ním dá stretnúť.

Posledný objednaný nápoj dopísaný perom alebo na samostatnej účtenke, či prípadne “omylom” účtovaná fanta namiesto koly. Celková suma však sedí.

Čašník asi chýbajúce nápoje dokúpi v samoške a ponechá si maržu. O dani z pridanej hodnoty a príjmu, k ktorú príde Slovensko platí to, čo vyššie.

3. Zľava, ktorá sa nedá odmietnúť

Kupoval som vypínače a zásuvky, také množstvo zodpovedajúce menšiemu bytu, spolu za nejakých 120 eur.

Pokladník v súkromnej predajni (sieť, hoc nie jedna z najznámejších) sa ma opýtal, či to pôjde na firmu, teda či som u nich zaregistrovaný. Keď zistil, že nie, urobil mi zvláštne znejúcu ponuku: dá mi zľavu a na účet mi dopíše nejakú položku tovaru, ktorú nekupujem ale tak, aby som celkovo ušetril. Vysvetlil, že ide o jednu z položiek, ktoré im z predajne ukradli alebo z iného dôvodu chýbajú.

Než som pochopil, čo sa deje, účet som mal vystavený – bol asi na 105 euro, pričom obsahoval aj nejaký predmet za asi 15 euro, ktorý som nekupoval. Na účte boli pri jednotlivých tovaroch zľavnené ceny (asi o 30%)

Viem si len domýšľať celú schému, ktorej som sa nechtiac stal súčasťou. Predávači skrývajú straty (alebo krádeže, či nedajbože krádeže zvnútra?) na neodôvodnene zľavnené účty nevystopovateľných zákazníkov. Firma prišla o tovar a dokonca aj o peniaze (minimálne vo výške poskytnutej zľavy).

Zažili ste niektorú z uvedených situácií? Mimochodom, slovenčina má na toto dve veľmi vhodné slová, jedno ľahko vulgárne a druhé ešte vulgárnejšie. Na blog sa mi nehodia – preto ten podvodík v titulku.

Prečo internáty rómskym deťom nestačia (komentár v denníku SME)

Text vyšiel v denníku SME 8.8.2012 (http://komentare.sme.sk/c/6488425/internaty-nestacia.html). Do verzie na blogu som doplnil odkazy na niektoré zdroje. Za užitočné pripomienky k textu ďakujem kolegom z SGI Martine Kubánovej a Ctiboroví Košťálovi.

Internáty nestačia

Internátne školy môžu pomôcť len malej časti starších rómskych detí, oveľa efektívnejšie by bolo zamerať sa na tie najmenšie.

Z nedávnej reakcie ministra školstva Čaploviča na list učiteliek z Dobšinej vyplýva, že internáty sú stále jeho hlavný nástroj na riešenie problémov rómskych detí v slovenskom školstve.

Iniciatíva s internátnymi školami má šancu pomôcť niektorým deťom. Dostupné seriózne výskumy ukazujú, že dosiahnuť rovnaké výsledky v internátnych školách ako vo fungujúcej bežnej škole stojí niekoľkokrát viac (viď napríklad hodnotenie tzv. SEED Schools v USA http://www.economics.harvard.edu/files/faculty/21_SEED23.pdf a ďalšie odkazy uvedené pod textom). Internátne školy sú totiž drahé – to, čo stojí ubytovanie a strava, sa dá použiť v prospech viac detí a dostupné štúdie ukazujú, že s podobným účinkom.

Internátne školy sú nástrojom, ktorý sa týka starších detí – máloktorý rodič pošle do internátu malé dieťa. Internáty nemôžu komplexne riešiť dnešnú situáciu, keď dorovnať šance potrebuje omnoho väčší počet detí. Internátne školy preto nesmú byť jediným ani dominantným krokom na zlepšenie situácie rómskych detí v slovenskom školstve.

Z hľadiska nákladovej efektívnosti, praktickej skúsenosti i pedagogickej logiky je veľmi dôležitá intervencia u najmenších, v blízkosti ich bydliska a v omnoho skoršom veku, keď je najlacnejšia a s najvyššou šancou uspieť. Rok škôlky aj so stravou a základnými hygienickými potrebami a amortizáciou infraštruktúry stojí výrazne menej ako internát.

Lacnejšie a sľubnejšie je zmeniť aj základné a stredné školy. Učiteľky a učitelia potrebujú oveľa silnejšiu podporu, a to nielen z materiálneho hľadiska, ale aj z hľadiska obsahu vzdelávania, dostupnosti špeciálnych pedagógov, asistentov učiteľa a školských psychológov. Ide o opatrenia v prospech všetkých žiakov – pomôže to, aby celková kvalita škôl netrpela pre potreby detí zo slabého sociálneho prostredia.

Na Slovensku poznáme pár viac či menej úspešných internátnych škôl zameraných na rómske deti. Tie školy však žili alebo žijú z elánu a jedinečnej oddanosti casino online i erudície svojich lídrov. Možno sa niektoré dajú rozšíriť, ale nedajú sa ľahko replikovať. Už tretia či štvrtá takáto škola v poradí môže mať problém zohnať schopných a vhodných učiteľov.

Nezávidím tomu, kto dnes pre ministra budúce internátne školy vymýšľa. Rozumne vyšpecifikovať systém bez skúsenosti, bez dôveryhodných výsledkov overovaní je nereálne. Navyše, ak minister hovorí, že ich chce financovať výlučne zo štrukturálnych fondov, znamená to, že realizáciu projektu uvidí najskôr až nasledujúca vláda.

Na Slovensku popritom číhajú aj isté implementačné úskalia (spomeňme si na sociálne podniky). S veľkou dávkou optimizmu, ak sa podarí takéto opatrenie naplánovať na programovacie obdobie 2014 – 2020 (v tom dobiehajúcom by to bolo dosť ťažké), a prostriedky sa začnú čerpať hneď v 2014, školy môžu prijať prvých žiakov najskôr v septembri 2015.

Najdôležitejšie je, aby internáty skutočne boli experimentom. Takým, ktorý je nastavený na základe uznávaných štandardov pre meranie a hodnotenie, aby sme po niekoľkých rokoch realizácie mohli spoľahlivo odpovedať na otázku, či sú internátne školy užitočný, alebo neužitočný krok v porovnaní s inými možnými opatreniami. Zároveň s nimi treba robiť aj na ďalších overených alebo sľubných opatreniach.

To si však vyžaduje zo strany ministra otvorene priznať, že na problémy, ktoré nemajú jednoduché riešenie, odpovede nemá a že ich je ochotný hľadať.

Autor pôsobí v Inštitúte pre dobre spravovanú spoločnosť – SGI.

Porovnanie výhod a nevýhod internátnych škôl a bežných škôl od holandskej nadácie Word en Daad http://www.search4dev.nl/document/209971

Hodnotenie inkluzívnych vzdelávacích politík a programov v Arménsku od UNICEF Arménsko http://www.unicef.org/evaluation/files/FINAL_Evaluation_IE_policies__programmes_Armenia_dec_15(1).pdf

Návrat k štíhlej vláde

Pred voľbami v roku 2002 sme v Inštitúte SGI pripravili publikáciu Úspešná a úsporná vláda: možnosti a odporúčania pre budúci kabinet (zostavili sme ju s Mirom Beblavým a širšou skupinou autorov, prispievateľov a oponentov). Snažili sme sa zasadiť o to, aby sa vláda sfunkčnila a zracionalizovala. Riešili sme, koľko má byť ministerstiev, ktoré iné ústredné orgány možno zlúčiť, ako rozdeliť pozície štátnych tajomníkov a ďalšie súvisiace otázky.

Keďže sa téme redukcie vládneho kabinetu stala opäť aktuálnou, niektorí novinári našu 10 rokov starú knižku oprášili.

V Pravde 27.3.2012 vyšiel na túto tému článok Na rušenie úradov je najvhodnejší čas (uvádzam krátky výňatok s mojimi vyjadreniami):

“Pokiaľ by sa našiel priestor na spájanie úradov tak, že by ako celok fungovali efektívnejšie a podávali by lepší výkon, to by bolo želateľné. Stále navyše platí, že sme malá krajina a obsadiť pozície na toľkom množstve úradov kompetentnými a neskorumpovanými ľuďmi s integritou, prípadne aj s jazykovými znalosťami nie je ľahké,” hovorí Andrej Salner z Inštitútu pre dobre spravovanú spoločnosť. Ako dodal, budúcemu kabinetu to môže navyše v budúcnosti pomôcť “ospravedlniť” ostatné očakávané tvrdé opatrenia. “Smeru by sa ľahšie komunikovali iné bolestivé úsporné opatrenia, keby ľudia videli, že vláda hľadala priestor na úspory aj u seba,” myslí si Salner.

Ako bolo v Benihana

Mám slabosť na jedlo a na ázijské jedlo obzvlášť, takže som, navnadený billboardovou kampaňou, niekoľko mesiacov netrpezlivo očakával otvorenie reštaurácie Benihana na Hlbokej 7. Keď som počas jarnej prechádzky z Horského parku zistil, že Benihana už funguje, a navyše som sa na vyvesenom jedálnom lístku dočítal, že nie je nepredstaviteľne drahá, hneď večer sme tam so Soňou zamierili.

Moji priatelia vedia, že som prísny reštauračný kritik – záleží mi na jedle, možno ešte viac na servise a nechutí mi v nevkusnom interiéri. Preto vstupujem do nových reštaurácií s malou dušičkou (a v prípade Benihany nedôveru posilňovala minuloročná nie najlepšia skúsenosť z Bakchusu, ktorý je v tom istom komplexe a patrí tomu istému majiteľovi).

Podvedome som čakal, že v reštaurácii bude prázdno. Veľmi som sa mýlil. Zostúpili sme schodmi do interiéru (o ňom viac neskôr) a po odložení kabátov nás čašník viedol do hlavnej miestnosti so stolmi pre 6-8 hostí, vždy do U okolo grilu teppanyaki. Pri každom stole sedeli hostia a nám sa ušlo miesto pri stole, na ktorého druhom konci už sedel ďalší pár.

Uvádzajúci čašník vysvetlil, že teppanyaki je hlavný koncept reštaurácie. Ako alternatívne sedenie nám ponúkol sushi bar a ďalšie stoly, už bez grilu, sme videli vo vedľajšej miestnosti.

Začínali sme objednávkou nápojov. Naša čašníčka, ktorá sa predstavila ako Veronika, ponúkla aperitív, potom upresnila, že napríklad miešaný nápoj na báze saké. Privolili sme a chvíľu vyberali. Pre ňu krikľavo zelené Midori Ginger Sour a pre neho biele Lychee Saketini. S pobavením sme po ich prinesení zistili, že zrkadlíme pár na druhom konci stola, s identickými nápojmi. Saketini zabodovalo (a nebolo preto v tento večer posledné).

S požiadavkou na “obyčajnú” vodu sme neuspeli. Veronika však ponúkla veľkú fľašu, ktorú sme prijali. Romerquelle 0,75l za €3,10 nie je zlá kúpa (hoc v slovenskej reštaurácii pri predaji vody som radšej, ak sa značková fľaša otvára priamo pri stole).

Z jedálneho lístka som najprv nedokázal s istotou prečítať, ktoré z jedál budú pripravované priamo na stole. Skončili sme s objednávkou miso polievky a suši pre Soňu a tradičného Hibachi Menu, ktoré sľubovalo za nejakých €20 polievku, šalát, krevety ako predjedlo, ryžu a grilovaný steak z tuniaka (a na požiadanie vraj aj zelený čaj). Pri objednávke mi čašníčka ponúkala ďalšiu zeleninovú prílohu, napr. špenát; ja som ale chcel najprv vidieť množstvo zeleniny a ryže v menu.

Obe polievky, cibuľová i miso, boli výborné. Sushi bolo bez chyby. Zázvoru by sme boli zjedli aj viac. Neisté šachovanie okolo toho, komu kedy dať a kedy zobrať suši tanier, až tak nevadilo.

Po chvíli prišiel k nášmu stolu s káričkou Yusuf. Predviedol nám pri grile show, vrátane ľahkého žonglovania a vkusného humoru v štýle, že sa narodil v Považskej Bystrici. Keď sme povedali, že sme v Benihane prvý krát, povedal, že aj pre neho je to prvý večer. Ja som mu veril…

Yusuf, náš teppanyaki kuchár v reštaurácii Benihana v Bratislave

Gril obsluhoval vcelku zručne a pred našimi očami pripravil po anglicky (a simultánne väčšinou aj po slovensky) chutné predjedlo i hlavné jedlo pre 3 ľudí. Robil zeleninu, rybu a mäso, s veľa maslom, cesnakom, zázvorom a sójovou omáčkou. Ohňovú show (na obrázku) vám nepokazím popisom, zažite ju sami, stojí za to. 🙂

Teppanyaki kuchár v Benihana Bratislava

Všetko nám chutilo, na čele s elegantne ogrilovanými kúskami cibule ale aj cukety a krevety. Tuniak bol OK, hoc steak by som si vedel aj lepší predstaviť. Elegantné, nečakané a inšpiratívne pre mňa bolo, že sa s ním grilovali aj kúsky zázvoru – nie surového ale klasického nakladaného na suši. K tomu teriyaki omáčka a samozrejme maslo a cesnak.

Slovenská obsluha nie vždy držala s Yusufom z Bali krok – nejaký pán prišiel a nalial do misky a nechal zvetrávať sójovú omáčku hádam 15 minút pred prinesením suši. Druhý čašník mi na objednávku ešte dvoch saketini doručil jedno. Misky ryže musel luskaním dožiadať Yusuf od neprítomných kolegov. Nejaký ďalší pán sa prišiel spýtať, či je všetko v poriadku ale tá otázka mala zaznieť asi 15 minút skôr od Veroniky.

Ako dezert som si túžil dať banán v tempure so zmrzlinou (€3,40) ale vládal len zmrzlinu z čiernych sezamových semienok (€1,60), ktorá priniesla sľúbené nové chute.

Interiér Benihana by som si vedel predstaviť aj vkusnejšie dotvorený, nehovoriac o tom, že na mieste, kde som sedel mi skoro stále na chrbát nepríjemne fúkalo z výustku klimatizácie. Interiér určite nebol lacný (stoličky, kameň na stoloch) ale niektoré korporátne fototapety vyzerali lacno.

Osobne mi medzi nápojmi chýbalo nejaké Sapporo Ichiban (jediné japonské pivo, ktoré poznám po mene) – to by som si bol s radosťou objednal k japonskému jedlu skôr než české alebo slovenské pivo.

V sumáre, Fou Zoo to nebolo ale zas to stálo aj o polovicu menej. Takže, do Benihana choďte bez prehnaných očakávaní a nebudete sklamaní.

(Pozrite aj článok na eTrende.)

Prečo sa tak skoro nepoistím v Kooperatíva? Nevedia, čo je proklientský prístup.

Dodržali všeobecné obchodné i zmluvné podmienky ale neboli schopní doriešiť jednoduché otázky v mailoch. Preto ma dva roky obťažovali nedoporučenými zásielkami na neplatnú adresu.

Jednoducho som tú poistku nechcel lebo som ju už nepotreboval. K nehnuteľnosti som nemal žiaden vlastnícky ani mnou podpísaný nájomný vzťah. Pracovníci a pracovníčky Kooperatívy mi povedali, že ukončiť zmluvný vzťah v inom čase ako v júni alebo do polky júla môžem, len ak im vydokladujem, že nehnuteľnosť už nevlastním. Ja som ale predmetnú nehnuteľnosť nikdy nevlastnil, z čoho vyplynulo, podľa pracovníčky poisťovne, že “Vasa zmluva bola zrejme nespravne uzatvorena, ake ste tam mali iba trvaly pobyt, ale nikdy ste vlastnikom neboli, zmluva mala byt uzatvorena na vlastnika a vy by ste boli iba dojednavatel+platitel.”

Ako alternatívu mi ponúkli možnosť ukončenia zmluvy z ich strany pre neplatenie. Tak som napísal, že možnosť mi vyhovuje a nezaplatil. Neskôr mi pani v maili odporučila “ukoncit zmluvu korektnym sposobom, aby z toho v buducnosti nevznikli nezrovnalosti”. Možnosť ukončiť tento vzťah korektne mala samotná Kooperatíva poisťovňa, a.s. – Vienna Insurance Group; ich zmluvné podmienky, obchodné podmienky ani interné procesy takéto riešenie na predídenie hnevu zákazníka neobsahovali.

Zároveň som priateľov v Kooperatíve informoval mailom o mojej novej adrese. Prúd papierovej pošty od Kooperatívy na starú, neexistujúcu adresu pokračoval a nikto sa neobťažoval so mnou doriešiť moju pôvodnú, jasne formulovanú žiadosť.

Potom mi od poisťovne došla nedoporučene do schránky v dome, kde vyše štyri roky nebývam, predžalobná výza. Vyzeralo to, že ide o sľúbenú alikvótnu čiastku a jej úhradou môj nedobrovoľný vzťah s poisťovňou Kooperatíva končí.

Necelých 50 euro cestovalo na účet poisťovne, ktorá mi nekryla už žiadne riziko – ak to nie je nedovolené obohatenie, malo by to byť…

Preto ma riadne prekvapila výzva na doplatenie poistného do roku 2012. Potom kolotoč telefonátov nevedúcich nikam, keďže v danej chvíli pracujú len ľudia, ktorí predávajú poistky novým obetiam a nie tí, ktorí majú za úlohu pacifikovať staršie.

Nakoniec pomohol telefonát jedinej osobe, ktorej korešpondenciu som mal archivovanú. Po jej prehliadnutí, predpokladám, sama videla, že mohla problémom pred tým rokom a pol predísť, ak by mi bola vybavila ukončenie zmluvy. Nehovoriac o tom, že mi Kooperatíva mohla poisťovať moju dnešnú domácnosť.

Pointa?

Potiaľto nešokujúce a nemal by som prečo o tom písať. Keby mi včera nezavolala tá chúďa pani, čo má na starosti volať zákazníkov po zrušení zmluvy. Bezelstne a ležérne sa ma opýtala: “A vy ako prečo končíte zmluvu. Ste tú nehnuteľnosť predali, alebo ako pre neplatenie. A teraz ste sa ako, kam presťahovali? Akože.”

“No to som ja ale už vašej poisťovni jasne komunikoval. Opakovane.”

“Ahaaa. No. Ako, neviem si v tejto chvíli…mhm, pozerám. Noo. Ale veď vždy treba dať aj druhú šancu.”

Mne neostalo, než jej zaželať, aby sa im podarilo opraviť si procesy na proklientské než im všetci klienti odídu k jednému z mnohých konkurentov.