Ako bolo v Benihana

Mám slabosť na jedlo a na ázijské jedlo obzvlášť, takže som, navnadený billboardovou kampaňou, niekoľko mesiacov netrpezlivo očakával otvorenie reštaurácie Benihana na Hlbokej 7. Keď som počas jarnej prechádzky z Horského parku zistil, že Benihana už funguje, a navyše som sa na vyvesenom jedálnom lístku dočítal, že nie je nepredstaviteľne drahá, hneď večer sme tam so Soňou zamierili.

Moji priatelia vedia, že som prísny reštauračný kritik – záleží mi na jedle, možno ešte viac na servise a nechutí mi v nevkusnom interiéri. Preto vstupujem do nových reštaurácií s malou dušičkou (a v prípade Benihany nedôveru posilňovala minuloročná nie najlepšia skúsenosť z Bakchusu, ktorý je v tom istom komplexe a patrí tomu istému majiteľovi).

Podvedome som čakal, že v reštaurácii bude prázdno. Veľmi som sa mýlil. Zostúpili sme schodmi do interiéru (o ňom viac neskôr) a po odložení kabátov nás čašník viedol do hlavnej miestnosti so stolmi pre 6-8 hostí, vždy do U okolo grilu teppanyaki. Pri každom stole sedeli hostia a nám sa ušlo miesto pri stole, na ktorého druhom konci už sedel ďalší pár.

Uvádzajúci čašník vysvetlil, že teppanyaki je hlavný koncept reštaurácie. Ako alternatívne sedenie nám ponúkol sushi bar a ďalšie stoly, už bez grilu, sme videli vo vedľajšej miestnosti.

Začínali sme objednávkou nápojov. Naša čašníčka, ktorá sa predstavila ako Veronika, ponúkla aperitív, potom upresnila, že napríklad miešaný nápoj na báze saké. Privolili sme a chvíľu vyberali. Pre ňu krikľavo zelené Midori Ginger Sour a pre neho biele Lychee Saketini. S pobavením sme po ich prinesení zistili, že zrkadlíme pár na druhom konci stola, s identickými nápojmi. Saketini zabodovalo (a nebolo preto v tento večer posledné).

S požiadavkou na “obyčajnú” vodu sme neuspeli. Veronika však ponúkla veľkú fľašu, ktorú sme prijali. Romerquelle 0,75l za €3,10 nie je zlá kúpa (hoc v slovenskej reštaurácii pri predaji vody som radšej, ak sa značková fľaša otvára priamo pri stole).

Z jedálneho lístka som najprv nedokázal s istotou prečítať, ktoré z jedál budú pripravované priamo na stole. Skončili sme s objednávkou miso polievky a suši pre Soňu a tradičného Hibachi Menu, ktoré sľubovalo za nejakých €20 polievku, šalát, krevety ako predjedlo, ryžu a grilovaný steak z tuniaka (a na požiadanie vraj aj zelený čaj). Pri objednávke mi čašníčka ponúkala ďalšiu zeleninovú prílohu, napr. špenát; ja som ale chcel najprv vidieť množstvo zeleniny a ryže v menu.

Obe polievky, cibuľová i miso, boli výborné. Sushi bolo bez chyby. Zázvoru by sme boli zjedli aj viac. Neisté šachovanie okolo toho, komu kedy dať a kedy zobrať suši tanier, až tak nevadilo.

Po chvíli prišiel k nášmu stolu s káričkou Yusuf. Predviedol nám pri grile show, vrátane ľahkého žonglovania a vkusného humoru v štýle, že sa narodil v Považskej Bystrici. Keď sme povedali, že sme v Benihane prvý krát, povedal, že aj pre neho je to prvý večer. Ja som mu veril…

Yusuf, náš teppanyaki kuchár v reštaurácii Benihana v Bratislave

Gril obsluhoval vcelku zručne a pred našimi očami pripravil po anglicky (a simultánne väčšinou aj po slovensky) chutné predjedlo i hlavné jedlo pre 3 ľudí. Robil zeleninu, rybu a mäso, s veľa maslom, cesnakom, zázvorom a sójovou omáčkou. Ohňovú show (na obrázku) vám nepokazím popisom, zažite ju sami, stojí za to. 🙂

Teppanyaki kuchár v Benihana Bratislava

Všetko nám chutilo, na čele s elegantne ogrilovanými kúskami cibule ale aj cukety a krevety. Tuniak bol OK, hoc steak by som si vedel aj lepší predstaviť. Elegantné, nečakané a inšpiratívne pre mňa bolo, že sa s ním grilovali aj kúsky zázvoru – nie surového ale klasického nakladaného na suši. K tomu teriyaki omáčka a samozrejme maslo a cesnak.

Slovenská obsluha nie vždy držala s Yusufom z Bali krok – nejaký pán prišiel a nalial do misky a nechal zvetrávať sójovú omáčku hádam 15 minút pred prinesením suši. Druhý čašník mi na objednávku ešte dvoch saketini doručil jedno. Misky ryže musel luskaním dožiadať Yusuf od neprítomných kolegov. Nejaký ďalší pán sa prišiel spýtať, či je všetko v poriadku ale tá otázka mala zaznieť asi 15 minút skôr od Veroniky.

Ako dezert som si túžil dať banán v tempure so zmrzlinou (€3,40) ale vládal len zmrzlinu z čiernych sezamových semienok (€1,60), ktorá priniesla sľúbené nové chute.

Interiér Benihana by som si vedel predstaviť aj vkusnejšie dotvorený, nehovoriac o tom, že na mieste, kde som sedel mi skoro stále na chrbát nepríjemne fúkalo z výustku klimatizácie. Interiér určite nebol lacný (stoličky, kameň na stoloch) ale niektoré korporátne fototapety vyzerali lacno.

Osobne mi medzi nápojmi chýbalo nejaké Sapporo Ichiban (jediné japonské pivo, ktoré poznám po mene) – to by som si bol s radosťou objednal k japonskému jedlu skôr než české alebo slovenské pivo.

V sumáre, Fou Zoo to nebolo ale zas to stálo aj o polovicu menej. Takže, do Benihana choďte bez prehnaných očakávaní a nebudete sklamaní.

(Pozrite aj článok na eTrende.)

Add a Facebook Comment

2 thoughts on “Ako bolo v Benihana

  1. no dobre teda. presvedcil si ma. ked nabuduce pridem, ideme. hoci, tie ceny musim vazne predychavat. slovensko sa tvari ako zapadna europe, hehehe.

Leave a Reply

Your email address will not be published. Required fields are marked *